Slovo haptika  je odvodené od gréckeho slova haptein, čo znamená dotýkať sa. Samotná haptika sa zaoberá podaním ruky a bezprostredným dotykom, taktilným, dotykovým kontaktom.

Najdôležitejší je v tomto prípade hmat. Stimuluje milióny zmyslových receptorov v koži. Vnímame tak bolesť, tlak, chvenie, teplo, chlad. Dotyková komunikácia sa realizuje práve hmatom. Ten je po zraku najcitlivejším orgánom človeka slúžiacim na sprostredkovanie informácií. Samotným dotykom môžeme prejaviť priateľský postoj, napr. podanie ruky, pohladenie, bozk, alebo opak, nepriateľstvo, napr. facka, kopnutie, poštípanie, potľapkanie po pleci atď...

,, Telo každého jedinca môžeme rozdeliť na tri dotykové pásma:

1. pásmo spoločenské, profesionálne, zdvorilostné - patria sem paže a ruky,

2. pásmo priateľské - paže, ramená, tvár,

3. pásmo intímne, erotické, sexuálne - intímne miesta, “ E. Tinková (2010, s. 101).

Pri haptickom kontakte je dôležité to, v akom vzťahu sú dané osoby, ktoré sa navzájom dotýkajú. Platí zásada, že čím lepšie sa poznáme, tým môžu byť dotyky intímnejšie.  U niektorých ľudí bol pozorovaný dotykový chlad alebo hmatové ochudobnenie (taktilná senzorická deprivácia). Charakteristickým príkladom sú deti detských domovov. Haptika  sa zaoberá aj podávaním rúk. Tento zvyk siaha až do čias Rímskej ríše. Podanie rúk potvrdzovalo dohodu medzi dvomi mužmi. V stredoveku to bolo na znak toho, že nebudú použité zbrane a na začiatku 19. storočia je to opäť potvrdenie dohody. Dnes je podávanie ruky znak pozdravu, zdvorilosti. Ruku podáva ako prvá vždy žena, prípadne starší z partnerov, nadriadený podriadenému. Každý človek má svoj typický spôsob podania ruky, ktorý veľa prezrádza o jeho charaktere, povahe, individuálnych vlastnostiach. Podanie rúk patrí k najčastejšiemu dotyku medzi ľuďmi a jeho neodmysliteľnou súčasťou je očný kontakt, ktorý umocňuje dôležitosť daného okamihu.

O haptike hovoríme aj  pri dotyku seba samého (sebahaptika, autohaptika, autokontakt). Ide o prvok, ktorý slúži na upokojenie, relaxáciu, získanie istoty pri nervozite, keď dotyčná osoba (žiak) nevie, čo má robiť s rukami. Typickými prejavmi sú rôzne adaptéry, škrabanie vo vlasoch, šúchanie nosa, ťahanie ucha, žmolenie prstov, uchopenie rúk za chrbtom a iné. Všetky tieto prejavy pomáhajú subjektu dostať svoj emocionálny, racionálny stav dostať pod kontrolu (E. Tinková, 2010, s. 106).