Gestika je súčasťou náuky o pohybe, kinetike človeka vo vzájomnom sociálnom kontakte. Za gestá môžeme považovať pohyby, ktorými sprevádzame slovné prejavy a ide o pohyby ktorejkoľvek časti tela, ale väčšinou je to záležitosť rúk a prstov. Dnes predpokladáme, že gestá predchádzali zrodu jazyka. Pri samotnom prejave používame gestá automaticky, častokrát nevedome. Ak je rečník uvoľnený, dobre pripravený, tak aj jeho pohyby rúk, prstov sú prirodzenejšie, príjemnejšie pre poslucháčov. Naopak, prejav bez akýchkoľvek gest je nudný, neprirodzený. Poznáme aj to, že deti gestikulujú celým telom na rozdiel od dospelých, ktorí používajú prevažne hornú polovicu tela a to najmä ruky a prsty. Samotné gestá môžeme deliť podľa viacerých hľadísk, napríklad poznáme ilustrátory, teda gestá, ktoré si počas prejavu ani neuvedomujeme, ale dodávajú mu správnu  „šťavu". Potom sú to emblémy, gestá, ktorým každý rozumie aj bez verbálneho prejavu, napr. prst na ústa znamená ticho, poklopanie na čelo znamená hlúpe konanie a pod.

Adaptéry sú  gestá, ktoré súvisia s nejakou potrebou, napr. poškrabkanie nosa, posun okuliarov, odhrnutie vlasov.

E. Tinková (2010) delí gestá podľa funkcie na:

1. autosémantické - gestá vedomé, ktoré priamo vyjadrujú obsah oznámenia a sú ľahko interpretovateľné -  ukazovacie (deiktické) - ukážeme rukou (ten, tá , to, toto a i.)

- zobrazovacie (ikonické) - presne znázorňujú danú vec (jazda na koni - znázorníme ako držanie uzdy a i.)

- symbolické (naznačujúce) - sú abstraktnejšie, je potrebné poznať ich význam - poklepanie po čele znamená, si blázon a i.

 - kontaktové- slúžia na nadviazanie kontaktu (mávnutie rukou).

2. synsémantické - (neplnomovýznamové, ilustrátory) - sú to mimovoľné, zautomatizované pohyby rúk, ktoré si daná osoba ani neuvedomuje, nemajú žiadny význam a sú to zlozvyky rečníka. Je dôležité všímať si určitú špecifickosť  jednotlivých národov. Taliani gestikulujú veľmi živo, Arabi celým telom a jedno gesto v jednej krajine môže mať opačný význam v krajine inej (Bulhar na znak súhlasu kýva hlavou do strán a na znak nesúhlasu hore, dole, opačne ako u nás).

Prirodzene uplatňovaná gestikulácia podporuje zmysluplný dôraz v reči a počúvajúcim pomáha rozlišovať a zvažovať oznamované obsahy a umocňuje pôsobenie vašej osoby.

(A. Kanitz, 2005). Pre  prirodzené použitie gest potrebujeme vnútornú istotu a telesnú uvoľnenosť.