Komunikácia
Komunikovať neznamená rozumieť! Touto múdrosťou sa môžeme zamýšľať na začiatku tejto práce. Prečo? Z jednoduchého dôvodu. Svet, ktorý nás obklopuje, je „zaplnený" komunikáciou. Komunikujeme doma, škole, v práci, pri zábave, na dovolenke. Mnohí z nás si to ani neuvedomujú, ale bez komunikácie neprežijeme ani sekundu
svojho života. Komunikujeme aj vedy, keď mlčíme. Mlčíme voči okoliu, ale komunikujeme sami so sebou, alebo svojím mlčaním dávame niečo najavo ostatným okolo nás. Je teda schopnosť komunikovať samozrejmosťou, ktorá je daná každému človeku? Odpoveď je jednoduchá. Áno. Rozdiel je potom len v tom, aká je naša komunikácia. Či je vhodná pre konkrétnu situáciu. Rozvojom našej spoločnosti sú kladené vyššie nároky na medziľudskú komunikáciu. Môžeme ju neustále zdokonaľovať, zlepšovať. Málokto z nás by bol schopný priznať, že nevie, alebo má problémy s komunikáciou a pritom sa my sami dosť často stretávame s ľuďmi, ktorí majú nevhodné spôsoby komunikovania. Nikdy si nemôžeme byť istí, či niekto nevidí práve naše nevhodné komunikovanie. Je dôležité si uvedomiť, že komunikácia je základom spoločenského kontaktu každého človeka. K tomu, aby bola správna, nám v dnešnej dobe pomáha množstvo teoretických poznatkov a informácií či už v podobe odbornej literatúry alebo pomocou elektronických médií, rôznych seminárov.
,,Termín komunikácia je odvodený od latinského communicare, čo znamená spojenie, dorozumievanie. Toto slovo má aj latinský ekvivalent „participare“, ktoré môžeme chápať ako spolupodieľanie sa s niekým na niečom, mať podiel na niečom spoločnom.
Etymologický pôvod slova ozrejmuje, že v kombinácii ide o ľudskú reč, o hľadanie toho, čo je pre zúčastnených spoločné, ide o to dať iným ľuďom podiel na tom, čo mám ja, a od iných prijímať to, čo mne chýba, ale majú to iní“ (K. Tišťanová, 2012, s.11).
Pedagogický slovník (2013 s. 226) hovorí: ,,Komunikácia je základnou zložkou interakcie medzi ľuďmi. Vyplýva z potreby človeka integrovať sa a vymieňať si informácie s ľuďmi. Je teda podmienkou sociálnej existencie človeka. V komunikácii ide o vzťah najmenej dvoch komunikujúcich v ktorej je každý aktívnym subjektom.“
Samotná komunikácia je vedecky spracovávaná už od starovekého Grécka, ale až rozvoj vedy a techniky, vznik telegrafu, telefónu, televízie, tlače, filmu, teda tzv. nových masovokomunikačných prostriedkov viedol k nevídanému nárastu komunikácie medzi ľuďmi i medzi jednotlivcom a inštitúciami a podnietil obrovský záujem o jej štúdium. V 20. storočí tento rozvoj upriamil pozornosť vedcov mnohých odvetví na skúmanie komunikácie, ktorú rozoberajú rôznymi spôsobmi.
O. Škvareninová (2004) hovorí, že politológovia a ekonómovia vidia v komunikácii predpoklad sociálneho poriadku, matematici a inžinieri sa pokúšajú kvantifikovať a merať, psychológovia rozvíjať koncept na skúmanie pacienta i jeho terapiu a umelci, architekti, spisovatelia, tí sa sústreďujú na celkový vplyv komunikácie.
"Na konci 20. storočia sa výskum komunikácie sústreďuje predovšetkým do oblastí:
1. inštitucionálna komunikácia
2. persuazívna komunikácia
3. interpersonálna komunikácia
4. verbálna a neverbálna komunikácia
5. sociálna komunikácia
6. masmediálna komunikácia
7. umelecká komunikácia
8. augmentatívna a alternatívna komunikácia (komunikácia ľudí s narušenou komunikačnou schopnosťou).
V rámci každej z nich sa sledujú a skúmajú špecifické prvky komunikácie, a tak bádatelia uplatňujú rozdielne metodológie výskumu a analýzy," (O.Škvareninová , 2004, s. 7).
Prečo a ako komunikujeme, môže mať rôzne príčiny - chcem sa niečo dozvedieť alebo chcem niekomu povedať nejakú informáciu. Pohľad na túto tému si môžeme priblížiť niekoľkými príkladmi.
L. Lencz (2001a) a O. Križová (2006) ,, uvádzajú dôvody komunikácie, ktorými sa buduje s niekým spoločenstvo a vzájomný vzťah. Komunikujem preto, lebo
- chcem sa viac dozvedieť o sebe, o druhých, o svete okolo nás,
- chcem sa niečím (informácie, zážitky, zámery) podeliť s druhými,
- chcem mať účasť na poznatkoch, zážitkoch, plánoch druhých,
- chcem presvedčiť alebo ovplyvniť druhých,
- chcem iných potešiť (žart, veselosť, uvoľnenie, radosť).
V psychologickom ponímaní rozlišujeme viaceré typy komunikácie:
- intrapersonálnu (osobnú, vnútornú) komunikáciu,
- interpersonálnu (medziľudskú) komunikáciu,
- masovú komunikáciu."
Komunikácia podľa D. Slančovej (1996) znamená, že niekto odovzdáva niekomu inému niečo pomocou niečoho za istých podmienok.
T. Jablonský (2006, s. 57) tvrdí, že komunikácia je univerzálnym javom ľudskej spoločnosti a priamym regulátorom úrovne medziľudských vzťahov i podmienkou efektívnosti alebo vôbec existencie každého sociálneho systému.
Pri stretnutí s iným človekom často riešime viacero vecí. Napríklad prijímame alebo odovzdávame rôzny druh informácií, noviniek. Ponúkame naše chápanie daného problému ako i to, čo v danej situácii cítime. Zaujímame nejaký postoj ako i postoj k tomu, s kým hovoríme. Vymedzujeme si stav, náhľad na to, kto som ja a kto je náš partner v komunikácii. Z toho následne môže rezultovať, aký bude náš ďalší vzájomný vzťah a či a aké bude naše ďalšie stretnutie. Nemenej dôležitým faktorom sú naše žiadosti, priania a očakávania, aj keď očakávať by sme mali najviac od seba samého.
Komunikácia je teda sprievodným javom sociálneho kontaktu jednotlivca s človekom alebo skupinou ľudí za určitých špecifických podmienok v danom okamihu, ktoré vytvárajú rozdielne aspekty komunikácie a pohľad na ňu ako takú.
Vytvárajú tak tri základné aspekty navzájom organicky späté a v komunikácii jednotné.
J.Křivohlavý, (1988) sem zaraďuje:.
,,1. komunikačný aspekt – ide o otázky výmeny informácií,
2. interakčný aspekt – interakcia, teda pôsobenie ľudí na seba navzájom, ide o otázky výmeny a aktivít a bezprostrednej organizácie spoločnej činnosti, napr. kooperácia, konkurencia,
3. perceptívny aspekt – ide o otázky vzájomného vnímania, poznávania a pochopenia účastníkov komunikačného styku, ide tu o otázky sebapoznania, poznania druhého, vytvárania prvého dojmu, otázky vytvárania predsudkov, atď. "
1.1 Zložky komunikácie a komunikačný model.
V každej komunikácii by mal mať zastúpenie komunikátor, človek, ktorý hovorí, expeduje nejakú správu alebo informáciu, teda producent smerom k inej osobe alebo osobám. Jeho náprotivok, komunikant, prijímateľ alebo počúvajúci, teda recipient, osoba alebo osoby, ktorým je správa, informácia určená. Samotný obsah, oznam nazývame komuniké, ktoré potrebuje na spôsob prenosu svoj komunikačný kanál. Ten môže byť „bezprostredný – ide o priamy kontakt medzi komunikujúcimi (verbálny, neverbálny, prostredníctvom skutkov, činov a pod.), sprostredkovaný – nepriamy kontakt medzi komunikujúcimi (telefonický, písomný, vizuálny, audiovizuálny, elektronický a pod.). Oznamovanie v medziľudskom styku považujeme za viackanálový prenos správ“
(K. Tišťanová, 2012).
Dobrá komunikácia je však možná len vtedy, ak obe strany procesu komunikácie poznajú komunikačný kód. Aby bola samotná komunikácia efektívna, musí byť kódovanie aj dekódovanie správy v čo najväčšej zhode. Vysielateľ aj prijímateľ musia poznať a chápať jednotlivé systémy kódovania a dekódovania, aby si rozumeli navzájom. To, či sa tak deje, poznávame podľa tzv. spätnej väzby. S jej pomocou zabezpečujeme dokonalejšiu komunikáciu, bez nej by bola nedostačujúca.
Dôležitou súčasťou je aj komunikačné prostredie, ktoré by nemalo byť rušivé, rôzne šumy sú informácie bez úžitku a tie môžu byť charakteru fyzického, fyziologického a psychologického.
Keď si to zhrnieme, na komunikáciu vplýva:
„- obsah slov - verbálna stránka,
- spôsob, ako sa niečo hovorí - paralingvistika,
- mimoslovný aspekt - neverbálna komunikácia “ (K. Tišťanová, 2012, s. 18)
Zdroj: text z bakalárskej práce: M. Homolová, Rozvoj neverbálnej komunikácie cez edukačné aktivity v školskom klube detí,